aktualizované: 13.09.2017 09:16:28
Slovenský kopov
DBK |
|
Dysplázia bedrových kĺbov- Definícia
Viacerí autori uvádzajú, že dysplázia bedrových kĺbov (DBK) je najlepšie preskúmané a najviac popisované ochorenie pohybového aparátu. Pojem dysplázia pochádza z gréckych slov: dys = zlý a plasia = forma. V preklade ide o abnormálny vývoj kĺbu. Je to dedične podmienená vývojová anomália bedrových kĺbov, charakterizovaná ireverzibilnými zmenami kĺbovej jamky a hlavice stehnovej kosti, ktoré sú príčinou následnej artrózy, subluxácie až luxácie bedrového kĺbu. Pri dysplázii je kĺb voľnejší, čo sa prejavuje tým, že hlavica femuru presne nezapadá do acetabula, pretože acetabulum nemá dostatočnú hĺbku. Hlavica stehnovej kosti sa preto trie o hranu kĺbu a postupne vzniká artritída, čiže zápal bedrového kĺbu, neskôr sa rozvíja sekundárne degeneratívne ochorenie bedrového kĺbu (coxartróza). Postihnutý pes máva bolesti a nie je schopný väčších výkonov. Negatívne ovplyvnená je pohyblivosť zvieraťa, vytrvalosť a v neposlednom rade tiež pracovné využitie. Pohyb psa nie je celkom fyziologický, pri ťažších formách dysplázie pes kríva, až nakoniec nie je schopný vôbec žiadneho pohybu panvových končatín. Etiológia O príčine a patogenéze sa vedú aj v súčasnosti diskusie, ale priama príčina nie je stále známa. O tom, že na dyspláziu bedrových kĺbov existuje genetická predispozícia nikto nepochybuje. Diskutuje sa však, aký veľký podiel na rozvoji ochorenia má genetický základ jedinca a aký má vplyv vonkajšieho prostredia. Na fenotyp bedrového kĺbu významne pôsobia hmotnosť a stavba jedinca, rýchlosť rastu a taktiež stupeň fyzickej záťaže organizmu v období rastu. Údaje o tom, do akej miery má vyššie uvedené vplyv na vývoj ochorenia sa odlišujú vzhľadom na plemená a taktiež vzhľadom na študované populácie v rôznych štátoch (Dostál, 2007). Študuje sa aj otázka vplyvu nadmernej výživy na formovanie bedrového kĺbu. Doterajšie výsledky potvrdzujú predpoklad, že prekrmovanie psov v mladom veku ovplyvňuje výskyt dysplázie bedrového kĺbu. Dyspláziu teda môžeme považovať za vývojové ochorenie viazané na mladý vek psa. Dysplázia bedrového kĺbu je dedičné ochorenie s mierou heritability od 0,2 do 0,6% (Ledecký, 2007) Patogenéza Patogenéza DBK závisí primárne na tom, ako reaguje vyvíjajúca sa kĺbová chrupka acetabula na abnormálnu mechanickú záťaž. Je známe, že tak ako nadmerná, tak i nedostatočná záťaž kĺbovej chrupky spôsobuje retardáciu jej rastu. Nadmerná záťaž je z tohto pohľadu pre rast kĺbovej chrupky oveľa horšia. Za normálnych okolností sa sily záťaže prenášajú do acetabula šikmo hore a mediálne, to znamená približne do stredu acetabulárnej chrupky. Vplyvom zvýšenej voľnosti, respektíve laxity kĺbu, však smeruje výslednica síl záťaže viac laterálne a tým sa neprimerane zvyšuje zaťaženie dorzálneho okraja acetabula. To spôsobuje retardáciu rastu chrupky v oblasti dorzálneho acetabulárneho okraja a chrupka v mediálnej časti narastá dlhšia, akoby von z acetabulárnej jamky. Následne sa chrupka enchondrálnou osifikáciou mení na kosť toho istého tvaru. Vzhľadom na to zisťujeme na röntgenograme menej vyvinutý dorzálny okraj acetabula v porovnaní s jeho mediálnou stenou, ktorá rastie akoby viac laterálne (Svoboda, 2001). Sekundárne sa vyvíjajúca artróza bedrového kĺbu máva zdĺhavý a variabilný priebeh. U niektorých jedincov sa prejavuje iba minimálne, u iných ide o ťažké ochorenie. Choroba postihuje chrupavku, ktorá sa nachádza na koncových častiach kostí v kĺbe. Zdravá chrupavka tvorí hladký a lesklý povrch dotýkajúcich sa kĺbových plôch kostí, umožňuje kĺzavý pohyb jednej kosti po druhej a absorbuje energiu vznikajúcu pri pohybe. Pri artróze sa povrch chrupavky degeneruje a stenčuje, kosti pod chrupavkou sa začínajú trieť, čo v konečnom dôsledku spôsobuje bolesť, zapríčiňuje opuch a obmedzuje pohyb. Niekedy pri pohybe kĺbu vzniká nepríjemný zvuk - krepitus. V určitom zmysle ide o,, zlyhanie kĺbu“, či už čiastočné, alebo kompletné v závislosti od závažnosti postihnutia (Bird, 2007). Výskyt Dysplázia bedrového kĺbu sa môže vyskytovať u všetkých druhov zvierat i človeka, najčastejšie sa s ňou však stretávame u psov. U nich ju prvý krát popísal Schnelle (1935) a práve im spôsobuje najväčšie klinické problémy. Postihuje všetky plemená, ale všeobecne sa uvádza, že najčastejšie sú postihnuté psy veľkých a ťažkých plemien. Plemenná predispozícia pre toto ochorenie existuje u nemeckého ovčiaka, rotweillera, bernského salašníckeho psa, slovenského čuvača, retrievera a ďalších. Podľa niektorých publikovaných údajov dyspláziou je postihnutých od 5 do 35% z populácie vyšetrených psov (Ledecký, 2007) a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch sa chovatelia a veterinárni lekári snažia kontrolovať a redukovať rozšírenie DBK v populácii mnohých plemien psov. Výskyt ochorenia je takmer rovnaký u súk a psov. Podľa OFA komplikuje celkovú elimináciu tohto ochorenia zložitá genetika DBK, napriek tomu sa však selektívne chovateľské programy javia ako úspešné pri znížení frekvencie výskytu tohto ochorenia. Diagnostika-Klinické prejavy Prejavy ochorenia sú rôzne podľa veku psa a mnohých iných faktorov. Dysplázia bedrového kĺbu sa môže vyskytnúť už pri 4 až 6 mesačných mladých psoch, ktorí sú v dobrom výživnom stave, málo temperamentné, často ležia a rýchlo sa unavia. Majú kymácavú chôdzu, prípadne na niektorú panvovú končatinu krívajú. Zle znášajú záťaž pri výcviku. U starších psov sa často stretávame s tým, že pes s veľmi vážnymi zmenami v kostných častiach kĺbu sa pohybuje bez vážnych klinických príznakov, dokonca znesie úplné, avšak krátkodobé zaťaženie výcvikom a je schopný podať vrcholový výkon. Platí to aj naopak, pes s ľahkým stupňom môže prejavovať výrazné poruchy v mechanike pohybu (Kocúrová, 1999). Z klinických príznakov veľmi často pozorujeme slabé krívanie, ktoré je výraznejšie po pokoji. Pes, ktorý dlhšie odpočíva, hlavne po predchádzajúcej väčšej záťaži, sa len ťažko dvíha a trvá mu dlhšiu dobu, kým sa „rozchodí“. Pes postihnutý dyspláziou nerád prekonáva prekážky s tendenciou sa im vyhýbať. Pri postihnutí vyšším stupňom dysplázie neznáša celodenné zaťaženie výcvikom, opakujúce sa niekoľko dní po sebe. Takto postihnuté psy sa dajú vo výcviku používať, ale treba s ich pohybom a chuťou správne hospodáriť. Vyhovuje im kratšie intenzívne zaťaženie (Kocúrová, 1999). Rôzne stupne dysplázie sa u psov prejavujú rôzne. Je to vo veľkej miere ovplyvnené ich povahou, vrodeným temperamentom, chuťou pracovať a tiež ich vekom. Ak pozorujeme prejavy psa pri pohybe, zistíme, že postihnuté psy "rýchlejšie starnú". Pes postihnutý dyspláziou potrebuje omnoho dlhší čas na regeneráciu svojich síl po tréningu ako zdravý pes. Skúsenosti ukázali, že pes s ťažkým stupňom dysplázie vydrží behať, ak ho k tomu nútime, aj celý deň a pritom nemusíme na ňom pozorovať únavu ani krívanie. No takýto pes sa dostane do krízového obdobia, ktoré môže nastať až po 2 - 3 dňoch. Pes pôsobí na nás dojmom lenivého, je ospalý, nechce sa mu vstávať, je bez chuti k práci, môže aj krívať. Prejavuje nechuť k niektorým cvikom. Dlho trvá, kým sa rozbehá. Z týchto dôvodov sa veľmi často stáva, že dysplázia býva príčinou nestabilného výkonu psa, že i pri správnej metodike nedosiahneme stabilný výkon (Kocúrová, 1999) Avšak pes, ktorý trpí uvedenými príznakmi nemusí byť postihnutý dyspláziou bedrových kĺbov. Zdroj: BP-Linda Latková,školiteľ-Prof. Valent Ledecký |
